prípad Estefaníe Gutiérrez Lazaro

Film Veronica zavítal v roku 2017 do kín a mnohí ľudia ho považovali za najdesivejší snímok posledných rokov. Čo je však na celom jeho námete desivejšie je, že sa inšpiroval skutočnými udalosťami, ktoré v 90. rokoch zasiahli rodinu Gutiérrez Lazaro žijúcu v Madride v Španielsku.

Celá séria desivých paranormálnych udalostí, ktoré táto rodina počas zhruba dvoch rokov prežívala, naväzuje na jeden zdanlivo normálny deň v marci roku 1990. Vtedy len 16 ročná María Estefanía Gutiérrez Lazaro počas prestávky v rozvrhu spravila rozhodnutie, ktoré ovplyvnilo zvyšok jej dní. Estefanía sa na školských záchodoch totiž stretla s dvomi kamarátkami, aby mohli spolu vyvolávať duchov - a keďže sa Estefanía pokúšala o komunikáciu s mŕtvymi už niekoľkokrát, netušila, že by sa mohlo stať niečo zlé. Dievčatá používali počas ich "hry" Ouija dosku a namiesto ukazovátka sklenený pohár. Napokon však boli vyrušené učiteľkou, ktorá vtrhla na toalety, zobrala im a zničila dosku a chcela aby sa vrátili na vyučovanie. Podľa neskorších opisov však došlo k prvej desivej udalosti práve tu na toaletách, keď sa sklenený pohár, ktorý mal dievčatám pomocť pri komunikácií s duchmi, naplnil dymom a napokon vybuchol. A práve tento dym potom Estefanía vdýchla.

^{Byt rodiny sa nachádzal práve v tomto paneláku.}

Od tohto momentu tiež začalo dochádzať k radikálnym zmenám v správaní Estefaníe, ktorej vzťah s vlastnou rodinou sa postupne začal zhoršovať, bola čím ďalej tým viac agresívna a opatovne sa pokúšala napadnúť svojich súrodencov, no takisto aj rodičov. V noci nemohla poriadne spávať a postupne začala opisovať svoje halucinácie, v ktorých videla stáť okolo svojej postele hmlisté postavy bez tváre v dlhých plášťoch, ktoré ju volali k sebe. Postupne tiež začala trpieť epileptickými záchvatmi a dostávať sa do stavu tranzu, počas ktorého nereagovala na žiadne podnety, jedinou reakciou, ak k nejakej došlo, bol len jej smiech. Estefanía vysvetlila, že počas tranzu sa vždy ocitla v temnej uličke, v ktorej sa po podlahe šírila hustá hmla. Aj tu počula zlovestné hlasy, ktoré ju volali aby sa k nim pridala. Podobné stavy u nej trvali zhruba 15 minút. Občas ju rodina začula hrdelne vrčať, prípadne hovoriť zvláštnymi jazykmi. Jej sestra tiež tvrdila, že ju videla v noci levitovať nad posteľou.

Rodina absolvovala sériu návštev u špecialistov, no nikto pre nich nemal žiadne jednoznačné vysvetlenie a nikto im nevedel pomocť. Estefanía sa nakoniec začala liečiť na epilepsiu, ktorú jej diagnostikoval jeden z lekárov ktorých navštívila. No jej stav sa nezlepšoval. Bola čoraz nepríjemnejšia, agresívnejšia až napokon požiadala matku, aby neinformovala otcovu rodinu o svojej blížiacej sa smrti. Tiež požadovala, aby do jej rakvy vložili fotografiu, na ktorej bola Estefanía práve so svojim otcom. Keď som skúmala tento prípad, tak mi tento jeden požiadavok prišiel zvláštny a naznačujúci, že v rodine Estefaníe sa mohli zlovestné veci odohrávať už omnoho skor a nemuseli mať s duchmi nič spoločné. Znamená tento požiadavok že Estefanía bola týraná? Alebo odkazuje na nedostatok pozornosti zo strany rodiča?

Počas noci 14. júla 1991, po neustále sa zhoršujúcom stave, Estefanía sa napokon dostala do bodu, keď zaútočila na sestru Marianelu, ktorej sa však podarilo vyhnúť tomuto útoku - a tak Estefanía dopadla na zem v kŕčoch, z úst jej začala vytekať pena a v stave katalepsie ju odviezli do nemocnice, kde neskôr umrela. Čo je zvláštne na jej smrti je, že počas pitvy neboli lekári schopní určiť príčinu. Tento fakt však nemusí posobiť až tak znepokojujúco - medicína ako veda sa rozvíjala a každým rokom poskytuje viac odpovedí a možností. Otázkou teda je, bola by dnes príčina smrti vyhodnotená inak?

Napriek podobným dohadom, podľa rodiny sa so smrťou Estefaníe nič neskončilo - jej rodina ďalej zažívala v dome nevysvetliteľné udalosti. Jej matka často počula z miestností v ich dome výkriky, ktoré podľa nej patrili práve Estefaníi, niekedy počula smiech muža, ktorý akoby vychádzal zo stien, v noci cítila dotyk na rukách a nohách. Estefaníine sestry sa v noci budili na to, že ich niečo napádalo, ubližovalo im. Napokon sa samovznietila fotka Estefaníe, ktorá visela v obývačke - no ostatné predmety zostali nepoškodené.

Toto tvrdenie rodiny podložil dokonca aj vyšetrovateľ José Negri vo svojom reporte. Rodina Gutiérrez Lazaro bola stupňovaním udalostí natoľko vystrašená až napokon zavolala v jeden daždivý večer roku 1992 políciu. Práve vyšetrovateľ Negri na miesto dorazil so svojim týmom a našiel rodinu stáť vonku v daždi, znateľne vydesenú. Sám potom vstúpil s dvomi kolegami do bytu a stal sa svedkom udalostí, ktoré zažívala celá rodina.

Inšpektor Negri opisuje dvere šatníka, ktoré sa náhle a prudko otvorili dokorán aj napriek tomu, že boli pred chvíľou zamknuté; hovorí o zvláštnych hlasných zvukoch prichádzajúcich z balkóna, kde však nič a nikoho policajti nenašli; opisuje hnedý sliz ktorý sa sformoval na nočnom stolíku pri posteli. V reporte sa tiež spomína, že po príchode našli agenti na zemi krucifix, ktorý bol vytrhnutý a zhodený zo svojho dreveného stojanu na stene, pričom na stene samotnej bolo vidieť tri hlboké škrabance po pazúroch a to práve v mieste, kde predtým kríž bol. Agenti tiež počas kontroly kúpeľne, ktorá bola miestom, kde sa vyskytlo najviac paranormálnych javov, pocítili náhly a drastický pokles teploty, aký nikdy predtým nepociťovali.

Inšpektor Negri neskor požiadal o presunutie na iné oddelenie a rodina Gutiérrez Lazaro sa z bytu odsťahovala preč. Všetky tieto udalosti a svedectvá tvoria jeden veľký, strašidelný príbeh, mýtus, ktorý otriasol Španielskom. Niektoré veci sa dajú logicky vysvetliť, ale samotné svedectvo rešpektovaného inšpektora je veľmi doležitým dokumentom pre celý prípad. A čo si myslíte vy?